Eugen Bari: Rómsky futbalista, ktorý napriek rasizmu a ťažkým začiatkom dosiahol úspech a stal sa inšpiráciou pre mladých športovcov
Eugen Bari, najznámejší slovenský rómsky futbalista, sa počas svojej kariéry stretol s množstvom výziev, medzi ktoré patrili aj rasistické útoky a predsudky voči jeho pôvodu. V čase, keď hrával za Dunajskú Stredu, bol cieľom rasistických výkrikov a aj počas svojich začiatkov v klube Prievidza si zažil nezmyselné urážky. Napriek tomu, že bol terčom takýchto útokov, nikdy sa nenechal zničiť.

Bari sa zároveň zamýšľal nad tým, aké ťažké to majú rómski futbalisti v porovnaní s mladými z väčšinovej spoločnosti. Podľa neho majú Rómovia často väčší talent, ktorý sa však môže rýchlo vytratiť, keď mladí športovci začnú fajčiť, piť alebo sa inak nezodpovedne správať. Bari verí, že veľkú časť zodpovednosti za ich neúspech nesú sami, pretože mnohí z nich nedokážu správne využiť svoj potenciál.
Rómski mladíci, ktorí vyrastajú v chudobných rodinách a čelia problémom v domácnostiach, majú podľa Bariho ešte väčšiu výzvu, aby sa dostali do profesionálneho futbalu. Bari tvrdí, že práve preto je kľúčové mať jasný cieľ a vieru vo svoj talent, pretože aj z náročných podmienok sa dá dostať na vrchol, pokiaľ má človek disciplínu a ochotu pracovať. Zdôrazňuje, že rómski chlapci sa často stávajú obeťami stereotypov a výhovoriek, ako napríklad „otec alkoholik“ či „mama chudobná“. Tieto výhovorky by však nemali byť ospravedlnením, ale motiváciou na to, aby sa vymanili z týchto okolností a dokázali svetu svoju hodnotu.
Bariho životná dráha sa zmenila, keď v mladom veku nastúpil za treťoligové Fiľakovo v prípravnom zápase proti Prievidzi, kde jeho dva góly prispeli k víťazstvu 2:0. Tento zápas mu zmenil život, aj keď si pri ňom zlomil členok. Po niekoľkých týždňoch, keď mal nohu v sadre, prišli funkcionári Prievidze a ponúkli mu prestup. Bari sa rozhodol prijať túto ponuku, pretože bol čerstvo ženatý, mal malého syna a jeho finančná situácia bola neistá. To bol začiatok jeho úspešnej kariéry, ktorá pokračovala v Dunajskej Strede, kde si ho diváci zamilovali a začali ho nazývať „Romário zo Žitného ostrova“.

V Dunajskej Strede sa Bariho kariéra rozvíjala ešte viac, najmä po tom, čo v Slovenskom pohári dal rozhodujúci gól v penaltovom rozstrele proti Interu Bratislava. Napriek tomu, že Inter nakoniec vyhral, Bari si získal obdiv a rešpekt svojich spoluhráčov i fanúšikov. Po neúspechoch v Dunajskej Strede sa presunul do Nitry a neskôr do Dubnice, kde prežil niekoľko šťastných rokov, bez väčších problémov s financiami či podmienkami. Po kariére v Slovenskej najvyššej súťaži sa ešte pokúsil o skúšku v maďarskej lige, no bez úspechu. Neskôr sa vrátil do slovenských nižších súťaží, kde pôsobil ako hrajúci tréner a nakoniec sa stal trénerom.
Po ukončení aktívnej hráčskej kariéry sa Bari venoval trénovaniu a v súčasnosti študuje trénerskú A licenciu. Okrem trénerskej kariéry sa v plnej miere venuje svojim deťom, pričom syn Kristián, ktorý je mladším reprezentantom Slovenska, sa stal jeho pokračovateľom vo futbale. Bari si je vedomý, že futbal mu dal nielen možnosť získať priateľov, ale aj šancu na lepší život pre jeho rodinu. Futbal vníma ako niečo, čo mu umožnilo žiť plnohodnotný život a čo jeho deťom poskytuje šancu na lepšiu budúcnosť.
Ako tréner zdôrazňuje, že futbal je nielen o technike, ale aj o schopnosti vysporiadať sa s životnými ťažkosťami. Pre mladých športovcov je podľa Bariho dôležité, aby si uvedomili, že šport im môže zmeniť život. „Nie je jedno, či robíte to, čo máte radi, alebo musíte pracovať za nízku mzdu,“ hovorí Bari. „Futbal mi dal všetko, čo mám, a stále ma učí, ako byť lepším človekom.“

